domonxos

V minulom článku som načal úvahu o dopravnej morálke v našich končinách. O možných príčinách zaostávania za krajinami so šťastnejším spoločenským vývojom už odborníci iste popísali tony papiera a gigabajty dát. Môj osobný názor je, že jednou z hlavných dôvodov je neprirodzene rýchle zlepšenie majetkových pomerov pomerne širokej vrstvy obyvateľstva. Mnoho ľudí, hlavne však tí s menej vycibreným charakterom, sa jednoducho nevedelo prispôsobiť zvýšeniu životnej úrovne. Dodnes sa nevedia vyrovnať s faktom, že si môžu dovoliť v ich rodine predtým nevídaný životný štýl. Jednoducho povedané, ako im hrubla peňaženka, tak im hrubli aj spôsoby.
Práve automobily sú toho neklamným dôkazom. Takmer každý, kto sa čo i len trošku vyšvihol, alebo i obyčajný zbohatlík, si totiž obvykle kúpi o „číslo väčšie“ auto, než aké by mu teoreticky prislúchalo podľa finančnej situácie, resp. spoločenského postavenia. Takéto auto je potom pre neho úplne všetkým, dodáva mu sebavedomie, pocit dôležitosti, správa sa v ňom ako hradný pán. Problém spočíva v tom, že tento hrad nosí všade so sebou spolu so získaným pocitom nadradenosti, samoľúbosti a bezohľadnej arogancie, ktorú často sprevádza i agresivita typu: „kam sa na mňa hrabete, však ja môzem všetko“. Prejav takejto mentality som okúsil na vlastnej koži. Našťastie bez následkov.
Som vášnivý cykloturista, takmer denne vyrážam do terénu. Pri výjazde z mesta som sa v jednej úzkej uličke ocitol zoči-voči dvom veľkým a drahým autiakom, stojacím s naštartovaným motorom na prostriedku cesty tesne vedľa seba. Vodiči si žoviálne debatovali, čerta rohatého sa starali, že pre ostatných cestu zablokovali. Situácia, ktorá v týchto končinách nie je neobvyklá. Mal som na výber dve možnosti, buď vyjdem na chodník, alebo zosadnem z bicykla a od urodzených pánov si vyžobrem, aby sa uráčili uvoľniť mi cestu. Aj jedno, aj druhé riešenie sa mi zdalo vrcholne ponižujúce, a ja ja nie som z tej sorty, ktorá v takýchto situáciách cúvne. Ak týchto obmedzencov a ignorantov nikdy nik neupozorní na ich abnormálne správanie, ako sa majú naučiť, čo sa patrí, a čo nie ? Okrem toho, právo bolo jednoznačne na mojej strane, takže som v primeranej vzdialenosti len spomalil a zrúkol som na nich: “ A teraz vám buď „sejmem“ zrkaldlá, alebo nie“ ! Chvíľu som vyčkal, žiadna reakcia, takže som pokračoval v napredovaní. Prešiel som medzi autami, samozrejme kormidlom som štrajchol obe zrkadlá, a po pár metroch som ešte viac spomalil, očakávajúc reakciu. Nebolo treba dlho čakať. „Čo si myslíš o sebe, kto si, ty sedlák ?!“ Zareval niektorý z nich. Nezastal som, to by bola priama výzva na súboj, len som bez rozmýšľania vyhŕkol: „A to sa pýtaš práve ty, ktorý stojíš v ceste, ako idiot „?
Pomaly som sa vzďaloval, aby to nevyzeralo ako zbabelý útek, ale zároveň som si pripravil obranný plyn pre prípad, že by situácia eskalovala. No našťastie nič sa nestalo, asi títo páni nie sú až takí hrdinovia, ako by sa zdalo podľa veľkosti a typu ich auta.
Pravdupovediac nenávidím tieto situácie a obávam sa možných následkov, veď ani v tomto prípade som si nezapamätal ani ŠPZ-ky, ani tváre tých dobrákov. Ľahko sa mi môže stať, že v najbližšom období ma inzultuje niekto neznámy a ani nebudem vedieť za čo to bolo. Žiaľ, môj zmysel pre spravodlivosť je silnejší, ako strach a obavy o svoje zdravie.
Neskôr som si spomenul na podobnú situáciu, keď dvaja, neskôr zavraždení, príslušníci dunajskostredskej mafie, takmer ubili na smrť šoféra, ktorý ich nepoznal a dovolil si ohradiť sa proti zablokovaniu cesty.
Toľko sa teda zmenilo voči deväťdesiatym rokom, vtedy si podobné kúsky dovolili len gangstri, teraz to bežne robí ktorýkoľvek „hradný pán“.