domonxos

Väčšina z nás už mala možnosť cestovať po krajinách Západnej Európy, kto bol pozorný, iste si všimol, že mentalita tamojších obyvateľov sa líši od menatility priemerného stredoeurópana. Miera odlišnosti je v rozličných oblastiach života značne rozdielna. Snáď najvyšší kontrast má možnosť vidieť bežný návštevník v oblasti cestnej dopravy, presnejšie v chovaní sa vodičov automobilov voči sebe. A nevychádzame z toho víťazne !
Ako je všeobecne známe, hlavná cesta č. 63 je v okolí Bratislavy beznádejne upchatá už takmer v ktorúkoľvek dennú hodinu. Vybočiť z veľajšej cesty na hlavnú je veľkým problémom, v niektorých prípadoch čaká človek aj desiatky sekúnd. Čakanie je veľmi nepríjemné, pre netrpezlivých až neznesiteľné, takže sa hľadajú rôzne riešenia, ako sa mu vyhnúť. Najobligátnejším spôsobom je, keď sa vodič prichádzajúci z vedľajšej cesty bez zastavenia pokúsi vynútiť si prednosť a vtlačiť medzi autá na hlavnej ceste. Väčšinou aj uspeje, čím dôjde k paradoxnej situácii, že prúd áut z vedľajšej cesty napreduje rýchlejšie ako po hlavnej. Sú však aj ďalšie, kreatívne možnosti. Jednu z nich popisuje aj nasledujúci, pre mňa, zarážajúci a zároveň úsmevný príbeh, ktorý sa stal v jednej obci blízko hlavného mesta na tlačidlom ovládanom prechode pre chodcov. Naskočila mi červená, takže som zastal a ako to bežne býva, automaticky som očami začal hľadať chodca, najprv na jednej, potom i druhej strane cesty. Lenže, div sa svete, nikoho som nevidel. Až po niekoľkých okamihoch som si všimol obďaleč bežiacu ženskú postavu, ako šprintuje k autu, stojacemu asi o štyridsať metrov ďalej na parkovisku pri ceste. Dobehla, bleskurýchle naskočila za volant a prudko vyrazila smerom k Bratislave. Mala šťastie, v protismere nik nešiel, a my sme stáli na červenú, takže mala voľné pole. Po chvíli som si však uvedomil, čerta starého mala šťastie, veď to ona stlačila tlačidlo a potom pádila ozlomkrky k autu. Ój, dofrasa, no mňa by to jakživ nenapadlo ! A tak isto, ani z ciest po Západnej Európe nemám takéto skúsenosti, nik by si nedovolil takýto spôsob chytračenia.
Som úprimným ctiteľom ženského pokolenia, dokonca aj za volantom auta, ale takéto špekulatívne chovanie mi „vyrazilo poistky“.
Skôr, než by ma niekto začal upodozrievať z nadŕžavania západniarom, podotýkam, takmer po každom celodennom výlete do Rakúska (absolvujem ich hodne) som pri návrate na Slovensko behom pár minút svedkom nejakého konfliktu alebo krízovej situácie, alebo sa sám dostávam do konfliktu s tunajšími nedisciplinovanými alebo agresívnými vodičmi. Ba čo viac, ak aj na rakúskych cestách občas zažijem abnormálne správanie vodičov, väčšinou ide o autá so slovenskými, hlavne bratislavskými „ešpézetkami“. Je to smutné, ale je to fakt.
Vráťme sa však k prípadu prepnutia semaforu „chytrou“ vodičkou. Z jednej udalosti sa samozrejme nedajú vyvodzovať ďalekosiahle závery, avšak keď som príbeh vyrozprával viac ako pol tuctu mojich známych, väčšina reagovala neutrálne, nie celkom chápali, čo mi vlastne na takomto chovaní vadí. Čo ma však úplne „dorazilo“, traja z nich, každý vlastnými slovami, mi v podstate povedal nasledovné: „Čože je už na tom extra zaujímavé, veď ja to robím tak isto „!
Tým mi vlastne potvrdili správnosť môjho tvrdenia v úvodnej vete.