Milujem keď sa ženy smejú, vtedy sú snáď najerotickejšie. Keď sa smejú krásne ženy, to ten zážitok len umocňuje. Nasledovný kratučký príbeh je o tom, ako môže korpulentný, nie priliš vzhľadný, chudobný dôchodca rozosmiať štvoricu šarmantných, na prvý pohľad dobre situovaných mladých dám, u ktorých by za normálnych okolností nemal žiadnu šancu. A to jedinou vetou !
V rozľahlom jazdeckom areáli, počas konania dostihov, kráčali mi naproti. Štyri atraktívne mladé ženy vedľa seba, rozjarené, debatujúce a živo gestikulujúce. Už z diaľky budili pozornosť. I keď boli dosť hlučné, nerozumel som o čom hovoria. Až keď boli len tak na dva-tri metre, počujem ako tá najbližšie ku mne, s postavou revuálnej tanečnice, hovorí:
„… no keby som bola holá !“
V tom momente som už dostal na ich úroveň, nezdržal som sa a hlesol som smerom k nej:
„To by bolo fajn !“ a pokračoval som v chôdzi ďalej, akoby sa nič nestalo.
Nasledoval neskutočný výbuch smiechu, hotová erupcia veselia. Celá tlupa sa, s prepáčením, rehotala na plné ústa. Asi som sa poriadne trafil do obsahu ich rozhovoru a náhoda mi pomohla načasovať repliku priam ideálne.
Stáva sa mi dosť často, že sa, s úmyslom byť vtipný, nepozvane zamiešam do rozhovoru cudzích ľudí, ale našťastie väčšinou to prijímajú dobre, prináša to zábavné chvíle. Doma som sa zamyslel nad touto príhodou a uvedomil som si, ako dôležité je zareagovať v správnom momente, čiže mať zmysel pre rytmus.
Žiaľ, v nepodstatných momentoch sa mi to darí, ale v naozaj dôležitých životných situáciach, pri osudových rozhodnutiach to nefunguje. Hovorím, alebo konám buď príliš skoro, alebo najčastejšie – príliš neskoro. Predpokladám, že asi nás, takto „postihnutých“, bude viac.
No nič to, ešteže sem-tam rozdávam smiech. A smiech, to je predsa druhá najdôležitejšia vec na svete, hneď za zdravím.