domonxos

Niekedy mám dojem, akoby som pochádzal z inej planéty. Podozrievavo sa sledujem, prečo sa so mnou tak často dejú prečudesné veci, a či nie sú moje reakcie v niektorých momentoch prehnané. Najnovší prípad sa stal v mäsiarstve. Požiadal som fešnú, mladú predavačku o štyri kusy kuracích pŕs. Pri balení sa šikovná predavačka ukázala až príliš vrtká, jeden kus mäsa jej, pitoreskným oblúkom vyletel z rúk a s pľasnutím pristál na nie práve najčistejšej podlahe. Ani okom nemihla, vrtko sa zohla a nespratný kus rutinovane pricapla k ostatným na váhu a už by aj bola balila, keď som úžasnutý zvolal : „STOP !“
„To nemyslíte vážne !?“ – spýtal som sa. „Čo ?“ – odpovedla otázkou a s úprimným prekvapením v nevinnej tváričke. „Vy ste si nevšimli, že to mŕtve kurátko ešte vie lietať ? – skúšal som to celé obrátiť na žart. Keď som však videl, že ešte stále nechápe, tak som zmenil tón. „Buďte tak láskavá a ten kus mi vymeňte !“ – žiadal som nahnevane, so silným dôrazom v hlase. Pomaly, demonštratívne vleklo sa pustila do výmeny, pričom sa mi neustále vyčítavo pozerala do očí. Nevravela nič, ale z jej pohľadu sa dalo vyčítať asi toto: „Buzeruješ, dedo, buzeruješ ?“
Dokončila balenie, ja ešte stále v šoku som sa bez pozdravu pobral k pokladni, ale z kútiku oka som ešte videl, ako milé dievča stále neveriacky krúti hlavou, a ako ten špinavý kus kuraťa ladným pohybom šmarila späť medzi ostatné.