domonxos

Vždy som veľmi túžil vymyslieť nejaký dobrý vtip, ale nikdy sa mi to nepodarilo. Vlastne ani som nevedel ako na to, aj keď tuším, že vtipy vznikajú veľmi rôznorodým spôsobom. Určite sa stane málokedy, že si niekto sadne za počítač a povie si: a teraz vymyslím nejaké vtipy, aj keď celkom vylúčené to nie je. Naopak, za najbežnejšie žriedlo vtipov považujem humorné situácie, ktoré píše sám život. Jednou z takých je aj nasledovná príhoda, keď som sa aj ja konečne mohol spolupodieľať pri vzniku vtipu.
Práve som sa prehrabával v ponuke textílí v jednom veľmi známom supermarkete, ked sa tu z ničoho-nič objavil pri mne miestny ochrankár. Nič zvláštne, koniec-koncov je to jeho robota. Z videnia ho poznám ako otvoreného človeka so zmyslom pre humor. Okrem toho je voči zákazníkom vždy veľmi úslužný, často ho vídavam ako radí a pomáha, alebo len si tak debatuje a vtipkuje. Urobil som krok k nemu a ocitol som sa pri priečinku so ženskyími nohavičkami a to mi vnuklo nápad, zavtipkovať si. Obrátil som sa k chalpíkovi a spýtal som sa. „Ty máš vo zvyku pomáhať zákazníkom, že ?“ „Jasné, však je to úplne samozrejmé“ – odvetil, netušiac kam mierim. Vtom som zdvihol do výšky pŕs jedny biele, drobučké, čipkované a chutne tvarované ženské nohavičky a spýtal som sa – “ Čo myslíš, ako mi bude svedčať tento model ?“ Vôbec neprišiel do pomykova, takmer bez rozmýľania mi odvetil, naznačiac rozopnutie svojho opasku a stiahnutie nohavíc. „Neviem, ako tebe, ale pozri sa, ako padnú mne !“
Prehral som súboj o to, kto je vtipnejší, ale zároveň som sa stal „krstným otcom“ vtipu, takže už mi neostáva nič iné, len ho zverejniť, čo týmto aj činím.