Už dobrých pár rokov ma nezaujímajú vymyslené príbehy, pretože som presvedčený, tak ako v prípade vtipov, že sám život ich píše dostatočne zaujímavé a poučné.
Letné popoludnie, kaviarenská terasa v malom mestečku, kde medzi obyvateľmi ešte stále tvorí väčšinu maďarská menšina. Jeden z veľkých slnečníkov je otvorený, druhý sklapnutý. Prichádza párik v stredných rokoch, sadnú si k stolu, na ktorý praží slnko. Z kaviarne sa vynorí pohľadná čašníčka. „Jó napot kívánok, mit hozhatok (Dobrý deň, čím Vám poslúžim) ?“
„Dobrý deň“ – reaguje muž – „u vás sa nehovorí po slovensky ?“ “ Joj, prepáčte, samozrejme, že áno“- prepína na slovenčinu dievčina, ktorej materinským jazykom je slovenčina, matka je slovenka pochádzajúca z Oravy – „Viete, väčšina našich návštevníkov hovorí po maďarsky, preto som si zvykla zdraviť najprv v maďarčine.“ „To ma nezaujíma, na Slovensku po slovensky !“ „Samozrejme pane, čo vám prinesiem?“ „Doneste nám dva poháre čistej vody, ale v jednom nech nie je studená, viete manželku bolí hrdlo. Zatiaľ je to všetko.“
„Áno, hneď to bude.“ Čašníčka odchádza. Prichádza ďaľší hosť a sadá si k vedľajšiemu, slnkom zaliatému stolu.
Čochvíľa dievča prináša žiadané poháre vody a zaroveň prichádza aj ďalšia požiadavka zo strany prvého hosťa. „Slečna, otvorte prosím aj náš slnečník, to slnko veľmi nepríjemne páli !“ Čašníčka veľavravne pozrie na voľný stôl s otvoreným slnečníkom, nechápe prečo si nesadli rovno tam, ak im slnko vadí, ale mlčky učiní zadosť požiadavke a potom prevezme objednávku od dalšieho zákazníka, ktorý si zapálí cigaretu.
Keď sa čašníčka opäť vynorí, vodomil si ju privolá a vznesie ďaľšiu požiadavku. „Prosím vás, požiadajte toho pána, aby zahasil cigaretu, my dym neznášame a okrem toho je aj škodlivý !“ „Ľutujem pane, u nás je terasa vyhradená pre fajčiarov. Vidíte, na každom stole máme popolník, nemžem pánovi zakázať fajčiť. “ – vraví nahlas – „a ani vetru nerozkážem“ – pomyslí si v duchu.
„No to je neslýchané, čo si musí človek vytrpeieť v týchto končinách !“ – zlostí sa krútiac hlavou nespokojenec.
Asi po desiatich minútach opäť volá servírku. „Prosím si ešte raz to isté, ale teraz už ani jednu studenú. A pohnite si, čochvíľa musíme ísť !“ Zároveň vstane a vchádza do kaviarne na toaletu.
Keď sa o pár minút objaví znova volá čašníčku. „Slečna, na záchode už takmer niet papiera, nezaškodilo by doplniť !“ „Vybavím !“ Ďievča vojde na toaletu a s úžasom vidí, ako je sedátko bohato obložené toaletným papierom a zároveň aj bohato očúrané. Nechápe, tieto dva momenty akosi nejdú dokopy. „Ak si dotýčný sadol, ako sa mu podarilo sedátko pošpiniť, ak si nesadol, načo to bolo potrebné obložiť papierom ?!“ – uvažuje.
Čašníčka bola dobre vychovaná a miernej povahy, ale teraz zakliala ako najsprostejší kočiš až sa sama zľakla a začervenala sa. Mala sto chutí sa rozplakať nad toľkou zlomyselnosťou, ale sa premohla. Upratala záchod a vrátila sa za pult, kde našla majiteľa podniku, ktorý medzitým prišiel. Šéf bol pravý bratislavčan, slovák ako repa, známy kľudnou a rozvážnou, ale veselou povahou. Dobráčisko. Okamžite videl na čašníčke, že niečo nie je v poriadku, takže si nechal celú situáciu podrobne vysvetliť.
Medzitým na terase náš „hrdina“ netrpozlivo čakal na ďalšiu „rundu“ vody. Dočkal sa. Trošku ho prekvapilo, že namiesto dievčiny prichádza široko sa škeriaci chlapík, v ruke tácka s dvomi objemnými pohármi na červené víno. Jeho prekvapenie sa ešte viacej vystupňovalo, keď sa chlap so žoviálnym úsmevom obrátil k jeho žene a povedal: „Prepáčte mi prosím, milostivá pani“ – a potom sa obrátil k nemu, teraz už bez úsmevu, a oba poháre elegantným pohybom vylial na jeho hlavu a povedal – „Practe sa!“