domonxos

V Bratislave žije priblžne päťtisíc bezdomovcov. Jedným z ich obľúbených miest, hlavne v lete, je spustnutý parčík pred bývalou reštauráciou  ASTRA. Chodievam tadiaľto dosť často, vídavam ich po skupinkách vysedávať v chládku na lavičkách. Tentoraz, namiesto obeda som výnimočne vošiel cukrárne, kde veľmi milá a ochotná a celkom sexi pani v stredných rokoch ponúkala nie práve najlacnejšiu zmrzlinu – kopček za euro.
Zmrzlinu si dávam tak raz ročne, takže som s ľahkým srdcom „zahýril“, dovolil som si až tri kopčeky. Napriek tomu mi milá pani neprestala núkať ďalšie a ďalšie druhy, vyzvala ma na ich koštovku a potom plynule prešla na vychvaľovanie zákuskov. Vôbec jej nevadilo, že som opakovane zdvorilo odmietal, s tým, že dosť bolo sladkostí. Jej neoblomnosť mi pomaly začala prekážať, čo sa mi iste odzrkadlilo i vo výraze tváre. Našťastie nemala čas si to všimnúť, lebo v tom do miestnosti vstúpili dva čokoládovo-hnedé, asi päť až šesťročné, detváky. Chlapec a dievča, podľa výzoru zrejme súrodenci. Rozpačite, s trošku vystrašeným výrazom, ale s pohľadom plným očakávania „trímali“ v ručičkách euromincu. Bolo očividné, že pre nich je to výnimočná situácia. Požiadali po kopčeku jahodovej zmrzliny. Čudoval som sa, prečo sú tak malé deti bez doprovodu, a pohrával som sa s myšlienkou, že im pridám na ďaľší kopček, čo som však ihneď zamietol, čo keď ma ostatní hostia budú považovať za cukríčkára (absurdný nápad).
Kým som sa rozhodoval, decká už chceli platiť, ale predavačka to odmietla s tým, že dnes je medzinárodný deň detí, tá zmrzka je jej darček.
Prekvapilo ma toto nečakané, ľudské gesto zo strany panej, ktorá doteraz presadzovala tvrdú „obchodnú politiku“. Moje sympatie voči nej ešte vzrástli, keď sa súcitne zahľadela za odchádzajúcimi deťmi a povzdychla si: „Ach Bože, tak tie decká ľutujem !“
V priebehu krátkeho času som sa začudoval druhýkrát. Nechápal som prečo by bolo treba ľutovať, tieto životaschopné, aj keď zle oblečené, ale očividne veselé a spokojne vyzerajúce deti. Odpoveď som dostal, až keď som vyšiel z cukrárne. Moja cesta viedla okolo skupiny bezdomovcov a medzi nimi som uvidel spomínaného chlapčeka i dievčatko, ako po uši zamazaní zmrzlinou, ale s rozžiarenými očami a s pôžitkom chrúmajú kornútky so zbytkami zmrzliny. Sprevádzali ich trošku závistlivé, ale zároveň i radostné a pyšné pohľady svojich rodičov. Tie pohľady vraveli, že aj keď si oni sami zmrzrlinu dovoliť nemôžu, svojim deťom boli schopní to dožičiť.
Dúfajme, že tomu tak bude po celý rok, a nie len na MDD.