domonxos

Kedže som sa narodil pri Dunaji a mám túto rieku veľmi rád, snažím sa ju spoznať čo najlepšie. Ideálne by bolo Dunaj splaviť a to až po ústie, čo si ale vyžaduje patričnú logistiku, alebo sa pridať k nejakej organizovanej skupine. Ja však najradšej trávim dovolenku vo dvojici a už tretí rok po sebe v sedle bicykla. Predvlani sme spolu s dlhoročnou priateľkou absolvovali úsek medzi nemeckým Passau a Viedňou, vlani sme plánovali spoznať horný tok. Žiaľ, druhá najväčšia povodeň za posledných päťsto rokov nás prinútila vyhnúť sa Dunaju a tak sme absolvovali „len“ okruh okolo Bodamského jazera, ktorý nám priniesol taktiež nezabudnuteľné zážitky.

Tento rok sme s prírodou mali väčšie šťastie, s výnimkou zopár daždivých dní nám počasie prialo. Do východzieho bodu cyklotúry, sútoku potokov Brigach a Breg pri Donaueschingene, sme sa dostali vlakom a iba za cenu troch prestupov. Cesta bola naplánovaná na 16 dní a o dĺžke etáp rozhodovalo rozmiestnenie kempingov, pretože najradšej prespávame pod stanom. Rátali sme s tým, že horný úsek Dunaja nie je turisticky až tak atraktívny a kempov bude menej, ako na rakúskom úseku. Skutočne tomu aj tak bolo a tak sa stalo, že niektorý deň sme absolvovali iba 35 km inokedy zase stovku, ale najčastejšie to vyšlo medzi 50 a 60 km, čo je pre priemerne trénovaného cykloturistu ideálne. Zapotili sme sa len pri početných, ale našťastie krátkych, stúpaniach a veru niekedy sme „bajky“ i tlačili. V jednej dedine to bol až 20%-ný stupák, ale na jeho konci obec, veľmi prezieravo, zriadila odpočíváreň a studňu s pitnou vodou, kde sme sa veľmi rýchlo zotavili. Všobecne sa dá povedať, že cykloturistika v Nemecku sa teší veľkej obľube, má vysokú kultúru a dokonca aj automobilisti sa k cyklistom správajú veľmi ohľaduplne. Ako je to u nás, o tom radšej pomlčím.

Naša túra mala za cieľ kopírovať tok Dunaja od prameňa po sútok s riekou Inn, ale kde vlastne je prameň, na tom sa ani sami Nemci nevedia dohodnúť. Jedni tvrdia, že rieka začína premeňmi oboch spomínaných potokov, iní sú názoru, že za Dunaj sa považuje až keď sa spoja. Faktom je, že riečne kilometre od ústia sa rátajú len po Donaueschingen.
No s Dunajom sa dejú aj iné čudesnosti. Po niekoľkých desiatkách kilometrov od prameňa totiž rieka jednoducho zmizne. A to dokonca až na dvoch miestach ostáva len suché koryto.

Miestne informačné tabule hlásajú, že počnúc rokom 1874 približne 155 dní v roku tu žiadna voda netečie ! Teda netečie na povrchu, lebo mizne vo vápencovom podloží pohoria Schwabisch Alb. Človek by si myslel, no čo už, veď sa opäť objaví ! Vtip je v tom, že to čo tečie o pár kilometrov ďalej v koryte Dunaja už nie je voda z prameňov Dunaja ! Zmiznutá voda sa opäť dostáva na povrch o 12 km ďalej na juhu v prameni potoka Aach, ktorý vteká do Bodamského jazera ! A Bodensee je vlastne rozšírený Rýn, takže väčšinu roka dunajské pramene napájajú Rýn a končia v Severnom mori ! Kto by si to bol pomyslel !

My sme samozrejme pokračovali pozdĺž pôvodného koryta, ktorý vytvoril ešte Pradunaj. Prešli sme mnohými mestami, mestečkami a malebnými dedinkami väčšinou na ľavom brehu. Nechcem čitateľa unavovať detailami, skôr by som vyzdvihol niektoré zaujímavé momenty a podelil sa o moje subjektívne dojmy z túry, počas ktorej sme stretávali cyklistov najrozličnejších národností. Pre nás bola najexotickejšia skupina austrálčanov, ale priateľsky sme si „pokecali“ aj s poliakmi, holanďanmi, švajčiarmi, talianmi a francúzmi a samozrejme domácimi nemcami. Prevažovali cyklisti nad 40 rokov, ba i mnohí starší. Stretnúť sexy šesťdesiatničku, či vyšportovaného sedemdesiatnika vôbec nebolo zvláštnosťou. Čo ich spájalo, že všetci boli v dobrej nálade, usmievali sa a navzájom sme sa zdravili. Opäť sa mi tlačí na jazyk paralela so Strednou Európou …

Najväčším mestom, cez ktorý sme prechádzali bol Ulm, známy najvyššou kostolnou vežou na svete. Na nás však najhlbší dojem urobila rybárska štvrť na brehu a to svojou neopakovateľnou architektúrou a kulinárskými špecialitami. Zaujímavosťou je, že ľavý breh Dunaja, teda samotný Ulm administratívne patrí do spolkovej krajiny Baden-Würtenberg, kým na pravom brehu Neu-Ulm patrí k Bavorsku. Pre obe spolkové krajiny je však typická vynikajúca kuchyňa a v Bavorsku aj nedostižná kvalita pív, čo pre mňa znamenalo najväčšiu položku v rozpočte celej dovolenky.

S priateľkou sa na našich cestách výborne dopĺňame. Kým ona sa oduševnene zaujíma o kultúrne pamiatky a iné pozoruhodnosti a vášnivo fotografuje, ja, pod zámienkou stráženia bicyklov, na ňu obvykle čakávam pri žltom moku v najbližšom „gasthofe“ pozorujúc i fotiac ľudí. Tak tomu bolo aj pri dvoch pozoruhodných pamätníkoch nemeckej histórie. Nad mestečkom Kelheim sa týči Befreiungshalle, postavená na počesť nemeckých víťaztiev v napoleonských vojnách.

Od pamätníka je výborný výhľad na Dunaj, ako opúšťa tzv. weltenburgský prielom i na umelý kanál, ktorý spája Dunaj s riekou Mohan a umožňuje plavbu až po Severné more.

Šesťkilometrový úsek v prielome od kláštora Weltenburg po Kelheim sme absolvovali loďou a bol to jeden z najkrajších úsekov našej cesty.

Za zmienku snáď stojí i zámena kempu za sedliacky dvor, v dedinke Herrnsaal. Možnosť rozložiť si stan v záhrade za smiešnu sumu nám poskytol, žovilálny, typický bavorský sedliak, ktorý hovoril pre nás príšerným a nezrozumiteľným dialektom, takže na všetky jeho monológy sme mu len s úsmevom zdvorilo prikyvovali. Zaujímavé, keď som sa ho na niečo pýtal mojou nedokonalou, a pre neho kostrbatou nemčinou, vždy mi porozumel. Strávili sme tu dve noci, tú druhú v stane postavenom pod šopou, nakoľko 24 hodín vytrvale pršalo. Aspoň sme si poriadne odpočinuli.

Do starodávneho Regensburgu sme sa blížili ohrozovaní búrkami a zrádila nás i technika v podobe viacerých defektov, spôsobených zákerným kúskom drôtu, schovaného v plášti môjho zadného kolesa. Do mesta sme dorazili unavení a zmoknutí, preto nám dobre padlo stráviť dva dni v byte u môjho syna, ktorý tu žije už roky. Opis mesta tentoraz vynechám, pretože Regensburg by si určite zaslúžil samostatný článok.

Pár kilometrov po prúde za mestom stojí monumentálna Walhalla (doslova: hala padlých), pomník postavený na počesť 195 osobností nemeckej histórie.

Po naše cieľové mesto Passau, ostávali už len dve noci a tri etapy, spolu ešte cca 150 kilometrov. Odiaľt domov sme opäť cestovali vlakom. Mesto, ležiace na sútoku troch riek poznáme už celkom dobre a vraciame sa sem veľmi radi. Priateľka sa nevie nasýtiť krásou historickej časti a v našich srdciach mesto súperí s Regensburgom a Viedňou o titul Naše vysnené mesto. Žiaľ, nábrežie a priľahlé budovy ešte stále nesú stopy poslednej povodne. Všade sa stavia, rekonštruuje a mnohé známe reštaurácie sú zatvorené.

Už niekoľko odsekov som nespomenul Dunaj. Podľa môjho názoru by sa rieka, pokračujúca po sútoku s riekou Inn, mala volať práve Inn. Jednak už kvôli vyššie spomínanému zmiznutiu vody. Druhý dôvod vidí človek, stojací na cípe, kde sa zlievajú, na vlastné oči. Je nesporné, že Inn prináša oveľa viac vody, od vápencových skál Álp sfarbenej takmer do biela, je širší a aj forma sútoku napovedá, ktorý je hlavný tok. Prečo sa teda druhý najdlhší veľtok Európy volá práve Dunaj ? Pravdepodobne z dôvodu, že v dávnych dobách, keď rieka dostala meno boli hydrologické a geografické podmienky úplne iné ako dnes. Nech je tak, či onak, na jednom sme sa s priateľkou zhodli: absolvovať cyklotúru na jeho brehoch patrí medzi najkrajšie a nezabudnuteľné zážitky v našom živote.