domonxos

Začiatkom leta sa mi splnil dávny, pre zdravotné problémy viackrát odkladaný, sen: doraziť „po vlastných“ k Atlantickému oceánu, navštíviť Baskicko, prekonať Pyreneje a okúpať sa v Stredozemnom mori. Na cestu, pôvodne plánovanú na 15 dní, som sa vybral sám, na turistickej Honde Deauville NTV 700, a keďže v podstate som staromilec tak bez GPS, len s podrobnou mapou Francúzska a výbavou na kempovanie. Na naliehanie priateľov som tentoraz výnimočne – a s nechuťou – vzal aj mobil, pre prípad vzniku komplikácií. Našťastie, nebol potrebný.

Človek mieni, príroda mení, ako sa moje plány naplnili, ukážu nasledujúce pasáže.

V prvý deň som mal namierené do Regensburgu, kde už roky žije a pracuje môj syn. Cesta po rakúskych a nemeckých diaľniciach prebehla hladko, až nudne. Výnimkou bola len rakúska dievčina, ktorá sa počas dlhých minút „zabudla“ vrátiť do úplne voľného pravého pruhu. Až keď som ju v treťom pruhu predbiehal, uvidel som dôvod. V ľavej ruke držala hnedý pohár (dúfam, že s kávou) a zároveň aj cigaretu a pritom si pospevovala a prakticky posediačky tancovala !

Druhá etapa sa niesla v znamení Dunaja, pokračoval som po cestách súbežne s riekou a mal som namierené k prameňu neďaleko mestečka Furtchwangen v Čiernom lese.

Splnil som si tak „dlh“, keď ešte ako cyklista som sa k prameňu vybral, ale pre boľavé kolená som to vzdal pri prvom väčšom stúpaní. Slnko stálo ešte pomerne vysoko, keď som si robil „povinné“ fotky pri prameni, a tak som sa rozhodol, že v ten deň to potiahnem až do údolia Rýna. Asi 50 kilometrový úsek z Furtchwangenu po Freiburg je naozajstná motorkárska lahôdka. Kvalitná asfaltka a nespočetné serpentíny sem lákajú stovky pôžitkárov na dvoch kolesách.

Vo Freiburgu je už jasne cítiť blízkosť francúzských hraníc. Mesto je očividne zanedbanejšie, špinavšie, ako väčšina nemeckých miest, ale je aj živšie, možno preto, že je tu univerzita a viacero vysokých škôl. Všade sa to tu len tak hemží mladými ľuďmi najrozličnejších rás a národností, ktorí sa preháňajú po meste na bicykloch, alebo vysedávajú a popíjajú v parkoch.

Kto to skúsil vie, že nájsť hotel zo sedla motorky nie je až také jednoduché, aj tu mi to trvalo takmer pol hodinu, kým som na predmestí konečne našiel hotel Sonne. V rozpore so svojím menom to až tak svetlé nebolo: 60 € bez raňajok, záchod a sprcha na konci chodby. Pri príležitosti večernej prechádzky v centre som sa z informačnej tabule dozvedel, že v meste je asi 50 ďalších hotelov (!).

Na tretí deň, prekročiac francúzskú hranicu, som pokračoval po dialnici cez Besancon, až po mestečko Dole, kde som z diaľnice skutočne zišiel dole, aby som okúsil aj čosi z atmosféry vidieka. Dedinské sídla sa v princípe vôbec nelíšia od našich. Schéma kostol, krčma, obchod, lekáreň, futbalové ihrisko je zachovaná, akurát vzhľad budov je iný, avšak neporiadok na dvoroch sa mi zdal povedomý.

Doteraz som s počasím nemal žiadne problémy a dufal som, že to vydrží. Nevydržalo. Pri príležitosti jednej zo zdravotno-hygienických zastávok som si všimol rodiacu sa búrku, rútiacu sa rovnakým smerom ako ja. Napriek tomu som si neobliekol nepremokavú kombinézu, dúfajúc, že naše cesty sa včas rozídu. Asi po dvoch kilometroch jazdy som bol do nitky premočený ! Našťastie naskytla sa mi možnosť odbočiť do akejsi dediny, kde v krytej autobusovej čakárni som si nepremoky natiahol. Navrch som si dal premočenú motorkársku bundu, ak dážď ustane, takto sa usuší najrýchlejšie. Keď som neskoro popoludní dorazil do mestečka Digoin, ležiaceho na pravom brehu rieky Loire, bol som už dokonale suchý. Na internete vopred vyhliadnutý kemping som našiel veľmi rýchlo a po pohľade na tmavnúcu oblohu som rovnako rýchlo postavil aj stan, aby a som bol pripravený na ďaľší boj s mokrým živlom.

Mal som v pláne dať si prvú pravú francúzsku večeru, avšak vhodnú reštauráciu  v mestečku nie a nie nájsť, takže večera bola z vlastných zásob. Podarilo sa mi však vyfotiť jednu z mimoúrovňových vodných križovatiek (umelý kanál a živá rieka), ktoré su v iných európskych krajinách vzácnosťou.

Nasledujúce ráno ma privítalo rozosmiate slnko, ktoré som zdvorilo pozdravil, akoby tušiac, že v najbližších dňoch sa uvidíme už len sporadicky. K oceánu som mal ešte veľmi ďaleko, ale vzal som si do hlavy, že v tento deň k nemu už dorazím. Z toho dôvodu som bol nútený obetovať prehliadku miest Clermont-Ferrand a Bordeaux. To prvé som obišiel úplne a to druhé som si pozrel aspoň zo sedla motorky, prekľučkujúc sa z východu na západ v šialenom dopravnom virvare divých skútristov a temperamentných automobilistov. Ak sa naskytne príležitosť, do Bordeaux sa vrátim, určite si zaslúži stráviť tu aj týždeň.

Po 580 kilometroch strávených v sedle som, patrične unavený, dorazil do kempu pri najväčšej pieskovej dune v Európe, neďaleko mestečka Pyla. Môj ďalší pokus o typickú francuzsku večeru sa opäť skončil fiaskom. Najfrancúzskejšie jedlo, ktoré v reštaurácii kempu ponúkali bola pizza Provensale, ktorú som zalial pravým francúzským pivom za „smiešných” 6 €. Tak mi treba, čo vymýšľam ! V okolí Bordeaux sa má piť víno !

Zaťažený výdatnou večerou, a mojimi takmer sto kilami som sa vydal zdolať dunu, ktorá je v najvyššom bode cca 75 m vysoká. No nie len výška, ale hlavne 40 stupňový svah a poddajný piesok spôsobili, že na vrchol som dorazil zadychčaný ako zbojník po troch dňoch naháňačky.

Ešte šťastie, že na polceste som narazil na pieskom napoly zaviaté kovové schody. Pohľad na oceán, hladký sťa zrkadlo, a k tomu atlantický západ slnka ma však dokonale odškodnili za vynaloženú námahu. Nacvakal som pár fotiek a vybral som sa po voľne sa zvažujúcom svahu k vode, aby som v oceáne symbolicky zmyl prach zo všetkých ciest, ktoré som kedy absolvoval. Vtedy som ešte netušil, že prach počas cesty smerom domov nebude mať šancu ani vzniknúť, v trvalom daždi a pravidelných lejakoch nasledujúcich dní.

Ráno ma našlo vyspatého, ale zachmúreného. Chmáry v tvári mi spôsobil pohľad na olovosivé mračiská, uháňajúce smerom do vnútrozemia a keďže som nemal možnosť sledovať predpoveď počasia, usúdil som, že najväčšiu šancu nájsť stratené leto budem mať na juhu – takže hor sa smerom na Baskicko. Mýliť sa je ľudské, ale pre motorkára obzvlášť veľmi nepríjemné, ba niekedy až osudné. V ten deň som zmokol prvýkrát ešte na francúzskom území, potom aj druhýkrát, tretíkrát, mnohýkrát …

Chválanebu, prestávku medzi dvomi „sprchami” som vystihol v malebnom zálive na nábreží vzrušujúceho mesta San Sebastian a tak som mohol nerušene sledovať fanatických surfistov, ako sedlajú metrové vlny, vznikajúce akoby z ničoho, pred 100 metrov širokým pásom pláže. Každá prestávka má však koniec …, čo teraz ? Pohľad nad oceán neveštil nič dobrého.

Ak doteraz ešte existovala aká-taká nádej, že moja dovolenka sa dá ešte zachrániť, tak v tomto momente ma opantal absolútny pesimizmus. Je to paradox, ale najrozumnejším riešením v tejto situácii sa javilo nasadnúť na motorku a ísť ďalej. V pôvodnom pláne mala nasledovať Pamplona, vzdialená ešte asi 70 km, a odtiaľ v nasledujúcich dňoch súbežne s Pyrenejami cesta k Stredozemnému moru.

Autostráda do Pamplony viedla cez hory historického kraja Navarra a jemný trvalý dážď bol z času na čas okorenený hustou hmlou, tvorenou nízkou oblačnosťou. Príjazd do mesta, však už bol suchý, ale obloha opäť hrozila, takže bez otáľania som bral prvý hotel, ktorý sa mi naskytol. Nahodil som sa do „civilu”, že si pozriem historické centrum, po ktorom každoročne preháňajú baskickí matadori nešťastných býkov (alebo opačne ?) a konečne si dám na večeru nejakú miestnu špecialitu. Prvej náhodnej chodkyne som sa anglicky spýtal, ktorým smerom a ako ďaleko je centrum. Kým koncipovala odpoveď, pomáhajúc si rukami-nohami, informácia úplne stratila zmysel, lebo sa spustila bohapustá prietrž mračien. Nezostávalo mi nič iné, len návrat do hotela a pozrieť si na internete predpoveď počasia na ďalší deň, ktorá vyzerala nasledovne: BARCELONA 24 mm, ANDORRA 21 mm, TOULOUSE 14 mm zrážok. Navyše som zistil, že som si nepribalil mapu Španieska ! Pod ťarchou týchto faktov som sa rozhodol pre návrat do Francúzska a presun k Stredozemnému moru severne od Pyreneií. Tento úsek cesty bol absolútne najhorší, nikdy naň nezabudnem a nakoniec som bol veľmi rád, že to dopadlo dobre. Celých 607 kilometrov neúnavne pršalo, najsilnejšie tesne pred cieľovým letoviskom Valras Plage, kde som samozrejme opäť uprednostil hotel pre kempingom. Nebesá však boli ku mne milosrdné a umožnili mi urobiť zopár fotografií ešte pred príchodom tmy.

Vracajúcim sa motívom v cieľových mestách bola túžba po večeri z miestných špecialít. Vo Valrase sa mi to konečne podarilo: dary mora s polovicou (!) upečeného zemiaka a štvrťlitrom skutočne výborného červeného, ma dokonca aj nasýtilo. Za „smiešnych“ 55 eur ! C’est la vie, žijeme len raz !

Bol som už pevne rozhodnutý, že vhľadom na trvale „oplzlé” počasie sa najkratšou cestou vrátim domov. Pôvodne som mal v pláne návrat cez Švajčiarsko, nakoľko som sa chcel vyhnúť Taliansku. Televízna predpoveď počasia na nasledujúci deň však označila za najteplejšiu a najsuchšiu oblasť francúzsku Riviéru – takže bolo rozhodnuté. Sledujúc trasu Montpellier, Arles, Aux en-Provence som pri meste Fréjus zišiel z autostrády a zostávajúcich 25 km do Cannes som absolvoval za slnečného počasia na kľukatej horskej ceste. Po niekoľkodňovej naháňačke na večne mokrých autostrádach, to bol pre motorkárske srdce opäť blažený pocit a skutočný zážitok.

V Cannes som, opäť intuitívne, našiel morskú promenádu, kde asi každých 500 metrov bol bufet, parkovisko

pre motorky a vchod na uzučkú pláž, takže som mal možnosť niekoľkokrát vytasiť fotoaparát a zvečniť vo vlnách šantiacu mládež.

Ako som sa približoval do centra, dav na chodníkoch nezdravo hustol a premávka neznesiteľne narastala. Na úrovni Festivalového paláca som toho už mal akurát dosť, preto som sa pokúsil z mesta vymotať. Po siedmych kilometroch mestskej dopravnej akrobatiky som konečne naďabil na autostrádu, kde ma už, netrpezlivo blýskajúc, a hrozivo hrmiac čakala nasledujúca búrka. Koľká už ?

Nasledoval notoricky únavný rituál navliekania nepremokavej kombinézy, tankovanie a už som aj uháňal smerom na Genovu a Miláno, dodržujúc bezpečnostné zastávky po každých 100 kilometroch. Do mestečka Piacenza som dorazil neskoro popoludní po 728 kilometroch neskutočne unavený, zvnútra spotený a zvonka viackrát opláchnutý. Zastal som pri prvom hoteli na kraji mesta, ale tu ma čakala ďalšia studená sprcha, tentoraz v prenesenom význame slova. Nemali voľnú izbu a podľa recepčného nebude ani v ostatných hoteloch, vraj mesto žije čulým obchodným životom a dnes majú aj akúsi konferenciu. Bodaj by vás …

Na opačnom konci mesta som sa opäť pokúsil o šťastie a tentoraz som ho aj naozaj mal. Hotel bol samozrejme obsadený, ale natrafil som na ochotného recepčného, ktorý sa v typicky talianskom štýle pustil do telefonovania a nakoniec mi zohnal penzión asi o 7 km ďalej v smere na Bresciu. Villa Giulia, kedysi vidiecká kúria, bol veľmi honosný penzión a prezentoval mi najlepší kulinársky zážitok počas celej cesty. Na večeru som si objednal dva chody: gnocchi s hubovou omáčkou a korpulentný steak s ôsmimi kúskami pečených zemiakov. To všetko som utopil vo fľaši vynikajúceho Chianti, ročník 2008. Príjemnú atmosféru opticky vylepšovali sporo a napriek tomu veľmi dobre oblečené účastníčky maturitného plesu (evidentne z lepšej školy), ktorý sa konal v susednej sále, a ktoré pravidelne chodili fajčiť do fajčiarne, umiestnenej v mojom zornom poli. Ako posledné dejstvo dňa, som rozvešal v izbe mokré šatstvo a za monotónneho hučania blízkej autostrády som zaspal.
Na druhý deň nasledovalo skutočne posledné dejstvo mojej nie celkom vydarenej dovolenky. Prebudil som sa akýsi nesvoj, lebo v noci sa mi snívalo, že mi dávajú fúkať karabinieri. Dúfam, že všetky sny sa mi nesplnia !

Som už siedmy deň na cestách a domov je to ešte poriadne ďaleko, ale viem, že dnes opäť uvidím Dunaj. Mohol som si vybrať z dvoch smerov, na sever cez Brennerský tunel, alebo na východ povedľa Benátok smer Klagenfurt. Vybral som si to druhé, pretože zle znášam dlhé tunely, po pár minútach sa mi zlievajú bočné steny, strácam orientáciu a mám pocit, akoby som sa vznášal v prázdnote.

Tento posledný, 928 kilometrový úsek, podobne ako prvý, prebehol všedne a nudne, dokonca aj búrka bola iba jedna. Prešiel som ňou síce dvakrát, keď autostráda menila smer na Udine, ale už som si dokonale zvykol. Keď som v Bratislave prechádzal ponad Dunaj žoviálne som sa mu prihovoril: „keď som ťa naposledy videl, bol si táááký maličký”.

Domov som dorazil večer o siedmej unavený, so zmiešanými pocitmi, ale šťastný, že ja i môj stroj sme to zvládli bez nehody, či väčšej nepríjemnosti.

Pripúšťam, že pozorný čitateľ môže nadobudnúť dojem, akoby moja mototúra degradovala na autostrádnu honbu za kilometrami a tento cestopis na súbor meteorologických správ a nepodarených pokusov o kulinárské zážitky. Pre mňa však znamenala neopakovateľné chvíle a cenné ponaučenia, ako aj zistenie, že aj keď som pravdepodobne mizerný turista, nadovšetko rád jazdím na motorke a cítim sa pritom náramne dobre.