domonxos

Napriek značnej averzii k lietaniu minulú jeseň som, prvý a posledný krát v živote, „zariskoval“ a dožičil som si dvojtýždňovú dovolenku v Portugalsku. O zážitkoch by som mohol rozprávať dlhé hodiny, veď sa mi zadarilo navštíviť niekoľko významnejších turistických centier ako sú Lisabon, Cascais, Sintra, Porto, Coimbra a Aveiro a videl som takmer všetko, čo je pre turistu „povinné“ vidieť. Napriek všetkému však najhlbší dojem vo mne zanechali tri, dá sa povedať, všedné scénky z ulice a jedna nevšedná z dopravného prostriedku.

I.

Počas prechádzky v bezprostrednom susedstve stredovekej univerzity v meste Coimbra som si všimol a s údivom sledoval nezvykle krikľavo vymaľované priečelie, pravdepodobne punkáčmi, či anarchistami obývanej budovy, z ktorého okien viseli najrozličnejšie kuchyňské potreby sťaby ozdoby, keď sa zrazu na druhom poschodí v okne susedného domu objavila telnatá matróna a hlasno čosi zakričala do ticha vyľudnenej ulice. Najprv som si myslel, že to kričí na mladý párik pankáčov, znudene zazerajúcich z krikľavého domu, ale nie. Medzitým som popošiel pár metrov a videl som ako z okna ďalšieho domu za rohom iná staršia pani taktiež čosi zakričala. A začal sa hlasný dialóg. Preboha ! Veď tie babky sú od seba vari na 40 metrov, nevidia sa a vôbec im to v konverzácii neprekáža !
Portugalsky nerozumiem, takže len podľa intonácie som usúdil: prebieha tu pravidelný denný pokec starých priateliek. Kam sa hrabeš Facebook !

II.

V jeden daždivý deň, čakajúc pod najvyššou kostolnou vežou v meste Porto som sa stal svedkom naozaj veľmi milej scénky. Z neďalekej cukrárne vyšiel otecko držiac za ruky dve, asi dvoj až trojročné detváky. Otecko bol beloch, chalani dvojičky zjavne černoškovia alebo miešanci. V tom sa na veži rozzvučala melodická zvonkohra. Trojica zostala stáť v daždi a dlhé sekundy s otvorenými ústami, a decká aj s vypulenými očami pozerali nahor, očarení prekrásnou melódiou. Moment, ako stvorený pre zvečnenie, ale samozrejme, foťák som pri sebe práve nemal ! Zrazu jeden z chlapčekov pohol nôžkou, vzápätí aj druhou a o chvíľu už krútil bokmi a tancoval ! Čochvíľa, bez toho, že by sa na brata čo len pozrel, pridal sa k nemu aj druhý. Len otec stál ako prikovaný ! A ja tiež, s údivom nad spontánnosťou a prirodzenosťou reakcie.

III.

Na jednom parkovisku v centre Lisabonu som si všimol chudé, zle oblečené žieňa ako postáva pri ceste a pravou rukou, spustenou pred telom, kýva ako kyvadlo. Znenazdajky odbehla na parkovisko medzi autá, gestikulujúc ako keby ich riadila. Potom sa vrátila na svoje miesto a pokračovala v kývaní. Och, chudera, pomyslel som, určite je nejak duševne postihnutá, hrá sa na dispečerku. Až neskôr, na inom mieste, keď som si všimol ošumelého chlapíka, ktorý robil tak isto „kývača“, mi došlo, že tu ide vlastne o poskytovanie služby motoristom, a to zrejme za úplatu pár centov. Má to logiku i opodstatnenie, pretože motoristovi to pri parkovaní pomôže, ak sa vopred dozvie o prázdnom parkovacom mieste. V ďalších dňoch sa situácia s podnikavcami viackrát opakovala. V iných krajinách som si nič podobné nevšimol, takže je možné, že ide o čisto portugalskú špecialitu. Darmo, Portugalsko je chudobná krajina a núdza je veľký pán.

IV.

Opäť Lisabon. Čakáme na legendárnu električku č. 28. Z jej staručkých okien si mali možnosť pozrieť pamätihodnosti a zaujímavosti starého mesta snáď milióny návštevníkov z celého sveta, desaťtisíce ju ospevovali slovom, i písmom, zvečňovali na fotokách a videách. Strávil som na jej „palube“ takmer hodinu, napriek tomu nebudem písať o krivoľakých uličkách malebnej Alfamy, alebo o krásach štvrti Baixa, pretože udalosti v elelektričke mi nedovolili sústrediť sa na okolie.
Čakali sme dosť dlho a než sme sa pohli električka sa naplnila ľuďmi, takmer výlučne turistami. Až úplne nakoniec nastúpili traja fúzači neurčitého veku s pochybným výzorom. Zle oblečení, s mastnými vlasmi, na prvý pohľad bolo jasné, že sú to domáci.
Cestujúcich bolo mnoho, ale zďaleke nie toľko, aby sa vytvorila tlačenica. Tá začala vnikať až vtedy, keď ju spomínaní džentlmeni začali umelo vytvárať. Nalepili sa jeden na druhého, ten prvý na jedného turistu, zhodou okolností na obrovitého nemca, a začali sa predierať k opačnému koncu vozňa, čím tlačenica hustla. Všimol som si, že za nimi zase vzniká prázdno, a sprvoti som si to nevedel vôbec vysvetliť. Kým ja som naivne civel na nich a hútal, čo sa to tu deje, naproti mne sediacemu mužovi to zaplo a zrazu po nemecky zvolal – „Pozor, vreckári !“ –  a pohľadom ukázal na snaživé trio. Veľký nemec, na ktorého vreckári asi mali zacielené, zareagoval. Vedomý si svojej fyzickej prevahy, nežne odlepil od seba prvého fúzača, karhavo sa naňho pozrel a odstúpil nabok, pokiaľ mu tu dav dovoľoval. Trojica bez mihnutia oka pokračovala v nacvičenej koerografii. Vyzerali, akoby sa hrali „na vláčik“.
Vtedy už aj ostatným cestujúcim došlo koľká bije, nastal šum, ozývali sa polohlasné upozornenia v najrozličnejších jazykoch, ľudia obracali hlavy, niektorí aj ukazovali na „nešťastníkov“, ktorí dovtedy už pochopili, že ich nekalé úmysly sa prezradili. Nemali ale na výber, pokračovali v plynulom presune k východu na vzdialenejšej strane vozňa, tvárili sa bezradne a silene sa usmievali  – nevedeli sa dočkať, kedy môžu vystúpiť a zmiznúť. Začudoval som sa nad ich výzorom, ja keby som bol vreckár, určite by som sa obliekol čo najmenej nápadne.
Napriek tomu, že o nich v električke už každý vedel, kupodivu nálada cestujúcich vôbec nesmerovala k „lynčovaniu“, skôr to začalo pripomínať paródiu a zdalo sa mi, že vidím i súcitné pohľady. Keby boli chlapíci vydržali na palube ešte desať minút, možno by sme si ich aj obľubili. Našťastie pre nich, docupitali k východu a konečne mohli zmiznúť v dave ulice.
Určite sa im nepodarilo nikoho okradnúť, lebo v opačnom prípade by sa boli rozdelili, pretože v obvyklej vreckárske zostave ten tretí má práve za úlohu zmiznúť so získanou cennosťou. Viem si predstaviť, čo museli prežívať, keď sme ich vďaka ostražitému cestujúcemu, tak skoro odhalili. Horšie by to pre nich dopadlo iba v prípade, keby ich ten obrovitý nemec bol prichytil priamo pri čine.