domonxos

Napadol nám prvý tohoročný sneh, tak som si spomenul na dávnu zimnú príhodu. Väčšinou ľudia píšu o svojich úspechoch alebo pozitívnych zážitkoch, ja teraz urobím výnimku a pokúsim sa vydolovať z pamäte, ako som sa nenaučil lyžovať.
Na prelome šesťdesiatich a sedemdesiatich rokov sme ako druhoročiaci na strednej škole mali absolvovať povinný lyžiarský výcvik. Lyže nám dodala škola, všetko ostatné sme si museli zaobstarať sami. V tých časoch ešte nebolo nevyhnutné mať špeciálne lyžiarky, vtedajšie jednoduché viazania umožňovali použiť aj obyčajné vibramky. Ako chudobný chlapec z roviny, som nevlastnil ani tie a pretože na kúpu sa nedalo ani pomyslieť, tak som si ich požičal. Ani som len netušil akú somarinu som urobil.
Z vlaku sme vystúpili vo Vrútkach, kde nám učitelia oznámili, nasleduje asi osemkilometrová pešia túra po serpentínach, hore na Martinské hole. Všetci v dobrej nálade, s vervou sme sa pustili do pochodu, tešiac sa na zážitky, čo nás čakajú.
V ročníku sme mali aj jedného juniorského reprezentanta, atléta-chodca. Ten sa okamžite postavil na čelo skupiny a šliapol na to. Keďže v tých časoch som mal ešte športového ducha, všetky moje počiny boli ovplyvňované silne vyvinutým zmyslom pre súťaženie. Boli sme asi štyria-piati, čo sme sa dali nachytať a zdvihli sme hodenú rukavicu. Chalan sa nám samozrejme veľmi rýchlo začal vzďalovať, po pár minútach nám zmizol za zákrutou, no my sme to nevzdali, začali sme súťažiť medzi sebou. Nakoniec som došiel k chatám tretí v poradí, ale úplne premočený a naskutku vyčerpaný, s obrovskými bolesťami, kdesi vnútri vo vibramkách. Požičaná obuv výkonala svoje, pretože (teraz to už viem) vždy sa horšie prispôsobí cudzej nohe ako nová bota. Keď som sa na izbe konečne vyzul, spolu s ponožkami som stiahol aj dve poriadné kusiské kože a na pätách ma pálili dve krvavé rany. Čo však bolo ešte horšie, musel som zavolať aj lekára výpravy, pretože som mal štyridsaťstupňovú horúčku. Z týždennej lyžovačky som strávil päť dni v posteli. Našťastie som sa nenudil, o zábavu sa mi starali čašníčky a chyžné hotela, ktoré práve nemali službu a tak isto by sa boli nudili. Nie všetky naraz, a nie tak, ako by si to milý čitateľ s bujnou fantáziou mohol predstavovať. Boli to slušné dievčatá !
Zotavil som sa až na posledný deň, v ktorom sa ešte lyžovalo a tak som nastúpil v plnej výzbroji do najhoršej výkonnostnej skupiny. Okrem mňa, absolútneho začiatočníka, ktorý ešte nikdy nestál na lyžiach, tu boli ďalší traja „talentovaní“ lyžiari, ktorí aj po týždni usilovného výcviku patrili do kategórie poleno. O tom, že sme beznádejné prípady svädčí, že ani inštruktora nám nepridelili, pričom podľa mňa, my by sme ho boli potrebovali najviac.

Vyrazili sme do bieleho elementu. Pre nás bol určený pahorok neďaleko chaty. Bola to vlastne len mierna vyvýšenina, ešte presnejšie hrbol, ktorý vyčnieval asi  desať metrov nad okolitým terénom. Samozrejme hrdinsky som pustil dopredu svojich druhov, nech ukážu, čo vedia.
Nemám žiadne morálne právo sa im vysmievať, len sucho konštatujem, že jeden z nich sa skutočne skĺzol až nadol. Pokým sa ďaľší dvaja pokúšali postaviť znova na nohy a metali sa vo vysokom snehu, vyrazil som aj ja.  Podotýkam, že na ľade korčulujem celkom obstojne, takže šmýkať sa dolu takýmto mierným svahom nebola výzva ani pre mňa, horšie to bolo so zmenou smeru, alebo brzdením. Nabral som teda, pre mňa neobvyklú rýchlosť, mihol som sa povedľa tých dvoch a ….. plnou parou som to napálil do lyží toho tretieho, ktorý s bohorovným pokojom šľapal kamsi nabok, križujúc moju dráhu. Moje lyže sa vsunuli pod jeho, ja som sa prekopŕcol, urobiac regulárne salto a zostal som sedieť na boľavom zadku s vyrazeným dychom, a predpokladám, s udiveným výrazom v tvári. Keď som sa konečne postavil, pekelne ma boleli kolenné väzy, stehenné šľachy a achilovka, pretože viazanie samozrejme nevyplo. Nič to ! Entuziazmus a odhodlanie pokračovať v „tréningu“ mi nechýbalo, čo mi ale chýbalo, boli obidva špice mojich lyží. Ulomili sa presne na rovnakom mieste – hotový zázrak.
Takže moja skutočná lyžovačka trval približne štrnásť sekúnd, a pre mňa nebolo útechou ani to, že možno som v tomto svetovým rekordérom. Znechutený a sklamaný som si odopol tie torzá a vrátil som sa na izbu. O lyžovanie som dokonale a doživotne stratil záujem. Chlapec od Dunaja nech sa radšej venuje rybárčeniu !
Snáď ani nemusím hovoriť, počas celej cesty domov bol môj „heroický“ výkon predmetom uštipačných poznámok a posmeškov.